Dežo Ursiny – 21 rokov po odchode…

Ak by sa ma niekto niekedy opýtal, na ktorého umelca z mojej krajiny som naozaj hrdá, v prvej päťke by sa celkom určite objavil spevák, skladateľ a gitarista Dežo Ursiny. Napriek tomu, že 2. mája 2016 uplynulo 21 rokov od jeho smrti, jeho dielo je stále živé, nadčasové, originálne a dovolím si povedať, že mnohými ešte stále nedocenené. Dežo Ursiny v čase svojej tvorby na slovenskej hudobnej scéne dosiahol level, na ktorý si po ňom už nesiahol nik. Sem tam sa niekto priblížil, ale už nikto neobsiahol v celom spektre to, čo robilo Dežovu hudbu tak rôznorodou, a pritom jedinečnou a nezameniteľnou. Kto bol teda autor skladieb československého big beatu, bluesu, progresívneho rocku, jazz rocku, art rocku a muzikálov?

Dežo Ursiny sa narodil 4. októbra 1947 v Bratislave, kde neskôr absolvoval filmovú a televíznu dramaturgiu na VŠMU (1973). Od roku 1974 bol dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby. V roku 1963 pôsobil v skupine Fontána, o rok neskôr bol spoluzakladateľom skupiny Beatmen. V roku 1966 sa im podarilo vystúpiť na festivale v Mníchove a v športovej hale v Bratislave vystúpili ako predkapela britskej skupiny Manfred Mann. Tí napokon skupine Beatmen ponúkli odohrať spoločne viacero vystúpení. Politický režim však vtedy rozhodol inak a Beatmen „na západe“ hrať nemohol. Keďže členovia kapely sa s výnimkou Deža rozhodli emigrovať, kapela sa rozpadla. Viackrát som sa zamyslela nad tým, aký by bol osud Beatmen-u, ak by bolo v tých časoch Československo slobodnou krajinou a hudobníci mohli voľne koncertovať v zahraničí. Dospela som k záveru, že by to bola veľká a možno jediná šanca mať slávnu kapelu z Bratislavy, ktorá mala všetky predpoklady na to, aby prerazila na zahraničnom trhu. Textár Kamil Peteraj sa o Dežovi vyjadril, že to bola osobnosť, ktorá pretŕčala v tom malom bratislavskom svete a mal sa narodiť v Londýne alebo nejakom veľkom meste, ktoré by bolo na miery, ktoré on mal. Asi mal pravdu.

V roku 1967 založil Dežo Ursiny spolu s Fedorom Frešom a Vladislavom Mallým skupinu Soulmen a podarilo sa im v Prahe vyhrať prvý československý beatový festival. V rokoch 1968 a 1969 pôsobil Dežo spolu s Jankom Lehotským v skupine New Soulmen. Lehotského potom vystriedal Jaroslav Filip, ktorý sa stal neskôr významným Ursinyho spoluhráčom a vytvoril s ním skupinu Provisorium. V roku 1973 vydali prvú LP platňu s názvom Provisorium, kde sa ako Dežovi spoluhráči objavili významné mená vtedajšej doby ako bubeník Jaroslav „Erno“ Šedivý, basgitarista Vladimír Kulhánek a vokály naspieval Vladimír Mišík. V roku 1978 vydali ďalšiu platňu s názvom Pevnina detstva, tentokrát už v inej zostave. V tomto období sa Ursiny venoval aj komponovaniu filmovej hudby a zložil hudbu k filmom Bubeník červeného kríža a Povieme si to na budúce leto. V roku 1979 dal spolu s hudobným producentom a basgitaristom Pavlom Daněkom dokopy formáciu s názvom Burčiak, ktorá stála za vznikom platní Nové mapy ticha (1979) a Modrý vrch (1981). V roku 1982 Dežo spolupracoval so skupinou Prognóza, s ktorou nahral LP s názvom 4/4. Pri ďalšom albume Bez počasia (1984) sa jeho sprievodná skupina vrátila k názvu Provisorium. Nasledovali albumy Zelená (1986), Na ceste domov (1987), Momentky (1990), Do tla (1991), Ten istý tanec (1992), Príbeh (1994). Na začiatku 90-tych rokov stihli s Dežom spolupracovať aj známi muzikanti Andrej Šeban a Oskar Rózsa. Dežo Ursiny dokopy nahral dvanásť LP platní. Zložil taktiež hudbu pre úspešný muzikál Neberte nám princeznú, v hlavných úlohách s Marikou Gombitovou a Mirom Žbirkom, ako aj menej známy muzikál Peter a Lucia, ktorého premiéry sa žiaľ nedožil.

V roku 2008 nakrútil scenárista a režisér Peter Krištúfek film Momentky o živote Deža Ursinyho. Približuje ho aj monografia Mariana Jaslovského Dežo Ursiny / Pevniny a vrchy. Muzikantskú dráhu Deža Ursinyho rovnako zachytil Ivan Štrpka v knihe Rukojemník. Práve Ivan Štrpka bol neoddeliteľnou súčasťou Dežovej tvorby ako jeho dvorný textár, ktorý sa podieľal na jedenástich albumoch. Napriek tomu, že neskôr dostával ponuky písať aj pre iných hudobníkov, odmietol ich. Ako sa vyjadril český publicista Petr Frinta: „Deža Ursinyho oceňujem stále viac, lebo podobných spojení hudby s textom zažije človek len niekoľko za život a z Na ceste domov nebo Tisíc izieb mi dodnes behá mráz po chrbte. »

Často premýšľam, či by som tvorbu Deža Ursinyho mohla mať tak veľmi rada, aj keby som nerozumela slovenčine. Myslím, že áno. Asi by som jej menej rozumela, keďže texty sú v Ursinyho hudbe nesmierne dôležité, ale páčila by sa mi rovnako. Som totiž presvedčená, že emóciu dokáže človek z hudby vycítiť, aj keď nerozumie textu. Naše staré mamy plakali pri šansónoch Edith Piaf a po francúzsky nevedeli ani ťuk. Ale práve v tom je čaro naozaj dobrej hudby. Pre export do zahraničia Dežo naspieval aj štyri albumy v angličtine Blue hill (Modrý vrch), Without weather (Bez počasia), Green (Zelená), On the way home (Na ceste domov). Napriek tomu, že sa nedostal do povedomia širokých más, stal sa legendou a zanechal na hudobnej scéne u nás, ale aj v zahraničí nezmazateľnú stopu. Je to hudba takej kvality, že sa ju nemusíte hanbiť pustiť akémukoľvek priateľovi z ktorejkoľvek časti sveta. Ako už napísal hudobný publicita Marek Danko: „Odborníci radia Deža Ursinyho k najväčším slovenským osobnostiam rocku, ktorú vďaka originalite výpovede, očarujúcej monotónnosti prejavu, rafinovaným aranžmánom, recitačným postupom a skromnej melanchólii nie je možné prehliadnuť. Hoci ovplyvnil množstvo umelcov, nie je možné v jeho šľapajach pokračovať, už len preto, že sa to takto zahrať nedá. Ale aj kvôli tomu, že na modly sa siahať jednoducho nesmie.“

Ja si dovolím doplniť, že taká komplexná osobnosť s obrovskou charizmou a takou kvalitnou tvorbou dnes na slovenskej scéne chýba. O to viac nechápem, prečo sa jeho skladby v slovenských rádiách takmer vôbec nehrávajú. Bol to výnimočný talent, na ktorý môže byť naša krajina hrdá a mali by sme si jeho dielo vážiť a pripomínať. Buďme vďační, že tu bol. Príjemné počúvanie priatelia.

Michaela Hiernard

Zdroje:
Marián Jaslovský „Pevniny a vrchy“, Slovart, 2011
www.hudba.sk
www.wikipedia.org
Concernant ces publicités